Pri výkone zdravotníckej starostlivosti môže dôjsť k situáciám, kedy síce nepríde k vzniku škody na zdraví alebo majetku pacienta, ale sú neoprávnene zasiahnuté práva pacienta alebo dotknutá jeho osobnosť. Práve v týchto prípadoch teda nemožno vylúčiť, aby sa pacient domáhal ochrany osobnosti v zmysle ustanovenia § 13 občianskeho zákonníka ustanovujúc, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.
Taktiež je vhodné citovať §11, podľa ktorého fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Uvedená právna úprava sa vzťahuje napríklad aj na porušenie mlčanlivosti zdravotníckeho pracovníka ( porušenie lekárskeho tajomstva). Ustanovenia o povinnej mlčanlivosti zdravotníckeho personálu totiž možno považovať za špeciálnu právnu úpravu (lex specialis) jedného z aspektov ochrany osobnosti v zdravotníctve.
Občiansky zákonník zabezpečuje v ustanovení § 11 pre celú oblasť občianskeho práva ochranu osobnosti každej fyzickej osoby formou všeobecnej úpravy – generálnej klauzuly. V tom istom ustanovení občiansky zákonník v rámci tejto všeobecnej úpravy, ktorá sa týka zabezpečenia ochrany osobnosti fyzickej osoby ako celku, zároveň na objasnenie syntetického pojmu uvádza výslovne a príkladmo niektoré jednotlivé typické hodnoty osobnosti fyzickej osoby (život, zdravie, občiansku česť, ľudskú dôstojnosť, súkromie, meno a prejavy osobnej povahy), ktorých ochranu je potrebné v oblasti občianskeho práva zaistiť pred inými subjektmi s rovným právnym postavením.
Z toho vyplýva, že občianskoprávna ochrana jednotlivých hodnôt osobnosti fyzickej osoby nie je obmedzená iba na hodnoty výslovne uvedené v zákone. Popri práve na ochranu života, zdravia, občianskej cti, svojho mena a prejavov osobnej povahy možno sem zaradiť aj právo na ochranu osobnej slobody, osobného súkromia, svojej podoby, pseudonymu atď.
Z uvedeného vyplýva, že ak v dôsledku trestného činu alebo iného neoprávneného zásahu došlo k usmrteniu osoby, majú osoby uvedené v § 15 OZ možnosť požadovať náhradu za nemajetkovú ujmu z titulu neoprávneného zásahu do života, telesnej integrity ich blízkej osoby. Zároveň je nepochybné, že takýmto neoprávneným zásahom došlo k neoprávnenému zásahu do ich súkromného, prípadne rodinného života, a preto môžu požadovať aj náhradu za utrpenú nemajetkovú ujmu do svojich osobnostných práv. Väčšina zdravotníckych pracovníkov sa mylne domnieva, že i na prípadnú náhradu nemateriálnej ujmy sa vzťahuje poistenie zodpovednosti za škodu prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Tento názor je však chybný, pretože poistné zmluvy náhradu nemateriálnej ujmy nepokrývajú.
Podľa judikátu ústavného súdu ČR „právo na súkromie sa neobmedzuje iba na slobodné rozhodovanie fyzickej osoby o sprístupňovaní skutočností týkajúcich sa jej súkromného života iným osobám a na ochranu pred neoprávneným zásahom do tohto oprávnenia fyzickej osoby. Súd pripomína rozhodnutie Európskej komisie, ako i na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, týkajúce sa interpretácie a aplikácie čl. 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zdôrazňujúc myšlienku, že rešpektovanie súkromného života musí zahrňovať do určitej miery právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami, keď súčasťou súkromného života je aj život rodinný, zahrňujúci i vzťahy medzi blízkymi príbuznými, najmä vzťahy sociálne a morálne... Poukázal na to, že rodinný život zahrňuje okrem iného vzťahy medzi najbližšími rodinnými príslušníkmi (deťmi, rodičmi, prarodičmi) bez ohľadu na skutočnosť, či spolu trvalo žijú alebo nie a protiprávne narušenie týchto rodinných vzťahov predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život fyzickej osoby. V prejednávanej veci tento zásah predstavovaný smrťou dieťaťa a vnuka považuje súd za mimoriadne významný, veľmi hlbokým a nereparovateľným. Po prevedenom dokazovaní súd dospel k názoru, že účastníci tvoria plne fungujúcu rodinu s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami, bez akýchkoľvek patologických rysov. Nečakaná, tragická a kýmkoľvek z nich nezavinená smrť ani nie ročného dieťaťa zásadným spôsobom do ich života zasiahla a nenávratne pretrhala doposiaľ silné citové väzby, v dôsledku čoho účastníci stratili možnosť realizovať a ďalej rozvíjať rodinný život so svojim vnukom a synom a sú o vzťah s dieťaťom, najbližším rodinným príslušníkom, ochudobnení...“.
Uvedená judikatúra takýmto spôsobom reaguje na súčasnú právnu úpravu, podľa ktorej je podrobne upravená náhrada škody na zdraví, ale náhrada za stratu života nemohla byť priznávaná, nakoľko poškodený zomrel a pozostalým boli priznávané v podstate iba náklady spojené s pohrebom poškodeného.
Autor Mgr. Lukáš Peško dáva súhlas so zverejnením textu.
