O CHIRURGII - HISTÓRIA
Medzi najstaršie obory medicíny patrí chirurgia, ktorá sa vlastne vyvíjala spoločne s vývojom ľudstva a vývojom ľudského poznania. Jej názov pochádza z gréckych slov cheir = ruka a slova ergein = pracovať, takže názov chirurgia označuje liečebnú činnosť, ktorá sa vykonáva rukami. Chirurgia, ako vedná disciplína, je rozdelená na chirurgiu všeobecnú a chirurgiu špeciálnu.
Všeobecná chirurgiaVedeckým základom praktickej chirurgie je práve všeobecná chirurgia, ktorá zhrňuje všetky základní poznatky a požiadavky nutné pre všetky chirurgické úkony a pre všetku činnosť chirurga. Dnes ide hlavne o predopračnú prípravu, samotnú prípravu operácie vrátane sterilizácie a o pooperačnú starostlivosť o pacienta.
Špeciálna chirurgiaChirurgickým liečením chorôb jednotlivých orgánov ľudského tela sa venuje špeciálna chirurgia, pri ktorej dochádza k úzkej špecializácii chirurga, čo v konečnom štádiu prináša dokonalejšie zvládnutie chirurgických úkonov, ľahšie liečenie ochorenia a lepšie výsledky v chirurgickej liečbe. Táto špecializácia vytvára nadstavbové obory chirurgie, ktoré poznáme aj dnes. Ide o ortopédiu, hrudnú chirurgiu, ústnu chirugiu, tvárovú chirurgiu, rekonštrukčnú a estetickú chirurgiu, kardiochirurgiu, neurochirurgiu a podobne. Špecializácia si vynútila vytvoriť aj špecializované pracoviská pre výkon oborov špeciálnej chirurgie, vrátane špecializovaných chirurgických tímov, ktoré tvoria nielen chirurgovia – špecialisti, ale aj zdravotné sestričky a pomocní pracovníci.
Dejiny chirurgieNa základe vykopávok a prahistorických nálezov je možné usudzovať, že liečeniu pomocou chirurgických zákrokov sa ľudstvo venovalo už v prahistorickej dobe, čo dokazujú zahojené kosti po zlomeninách a rôzne iné mechanické poškodenia kostí. Najstaršie dôkazy o poskytovaní chirurgickej pomoci sú z obdobia okolo r. 4600 pred našim letopočtom z obdobia indickej, babylónskej, asýrskej a staroegyptskej kultúry, kedy lekársku a liečiteľskú prax vykonávali kňazy. Išlo o pomerne zložité chirurgické zákroky, ktoré si vyžadovali veľkú dávku poznania a zručnosti. V tomto období boli vedomosti z anatómie (zloženia ľudského tela) len minimálne, chirurgické výkony sa vykonávali pod vplyvom rôznych omamných látok (hašiš, mak, mandragóra). Už v starom Egypte existovali lekári – chirurgovia, ktorí liečili svojich pacientov v Domoch života a pracovali aj na mumifikácii egyptských faraónov a významnejších ľudí Egypta. Túto skutočnosť potvrdzuje Egyptský papyrus z roku 1650 pred našim letopočtom, ktorý je najstarším známym lekárskym textom a obsahuje opis 48 lekárskych prípadov. Grécke lekárstvo a aj chirurgia sa rozvíjali už pred začiatkom nášho letopočtu, kedy sa z liečiteľstva a lekárstva stáva vysoko uznávané zamestnanie a boli založené prvé lekárske školy na ostrovoch Knos a Knidos. Najvýznamnejšou osobnosťou tohto obdobia bol Hippocrates, ktorého spis “Corpus hippocraticum” zaznamenáva vtedy známe lekárske skusenosti a poznatky. Okrem lekárskych škôl vznikajú aj prvé nemocnice, ktoré sa nazývali “istrea”. Veľkým prínosom v oblasti chirurgie a lekárstva bolo obdobie alexandrijskej doby (300 pr.n.l. až 400 n.l.), kedy sa v Alexandrii sústreďovali všetky známe lekárske poznatky. Požiar Aleksandrijskej knižnice zničil podstatnú časť jej zbierky, ale zachovalo sa niekoľko opisov pitiev a základné poznatky o anatómii ľuského tela. Na prelome letopočtov veľa gréckych lekárov odišlo do Ríma, kde pokračovali v svojej činnosti. V Ríme pôsobil aj skúsený lekár, chirurg a učiteľ Claudius Galenus, ktorý vo svojom diele zhrnul všetky vtedy známe a dostupné poznatky a zásady liečenia a poznatky Hippokratové, ktoré spísal do niekoľkých spisov.tieto spisy boli na dlhé storočia základom liečenia a teda aj chirurgie.
Po tomto období sa začal prejavovať vplyv arabských učencov – lekárov a lekárnikov, ktorí priniesli niektoré nové poznatky, ktoré čerpali z čínskej, arabskej a africkej medicíny. V Španielsku pôsobil arabský chirurg “Albukasim” , zomrel roku 1160, ktorý popísal vo svojej práci svoje poznaky z chirurgickej liečby. V tom istom období žil aj veľký učenec a filosof “Ibn Sina” (Avicena), ktorý napísal spis “Canon medicinae”, ktorý bol základom lekárskeho vzdelania až do obdobia stredoveku. Tieto diela sa významne podpísali pod rozvoj lekárstva v starej Európe. V 13. Až 16.storočí vznikali prvé univerzity, hlavne v Taliansku, kde sa už medicína študovala systematicky, pravidelne boli vykonávané štúdijné pitvy a dôsledne sa študovala samotná anatómia ľudského tela, čo tvorilo základ pre chirurgiu a v roku 1543 bol vydaný najstarší anatomický atlas. Vo Francúzku sa chirurgii venovali ránhojiči a kúpeľníci a združovali sa na remeselníckom princípe v cechoch. Najznámejšími bol Ambroise Paré, ktorý skúsenosti a poznatky z oblasti chirurgie opísal v diele “Päť kníh o chirurgii”. Francúzský kráľ Ľudovít XV. svojim nariadením z roku 1731 zmenil vtedajší Cech ránhojičov v Paríži na Kráľovskú chirurgickú akadémiu, ktorej absolventi boli rovnopávni s absolventami parížskej Sorbony, čo malo veľký význam pre ďalší rozvoj chirurgie vo Francúzsku. V tomto období vznikali nové akadémie a fakulty, ktoré boli zamerané na chirurgiu a chirurgickú liečbu.
Moderná chirurgia sa rozvíjala koncom 18. a v 19.storočí, kedy boli do chirurgickej praxe zavedené významné objavy týkajúce sa priamo chiriurgickej praxe. V tomto období boli objavené základy antisepsie (umývanie rúk roztokom chlorového vápna), prostriedky pre anestéziu (éter), používanie gumenných rukavíc, dezinfekcia operačného poľa, rentgenové žiarenie a jeho využívanie, odhalenie krvných skupín a objav príčiny hnisania rán.
Veľký význam pre chirurgiu má rok 1600, kedy Ján Jesenius uskutočnil prvú verejnú pitvu v Prahe, a ktorý neskôr ako profesor Karlovej univerzity, prednáša o anatómii a chirurgii. Svoje päťdielne dielo nazval “Instructiones chirurgicae”, ktoré malo veľký význam pre ďalší rozvoj chirurgie a lekárstva. V roku 1773 bola zriadená pri lekárskej fakulte na Karlovej univerzite samostatná stolica chirurgie a v roku 1786 na základe dekrétu cisára Jozefa II. boli zlúčené a vznikla plnohodnotná lekárska fakulta Karlovej univerzity v Prahe. Absolventi štúdia boli rozdelení podľa dosiahnutého stupňa vzdelania : ránhojič (dvojročné štúdium), magister chirurgie (trojročné štúdium) a doktor chirurgie (päťročné štúdium). Po roku 1848 boli zrušené operačné činnosti ránhojičov a kúpeľníkov a pre výkon chirurgie bolo potrebné absolvovať lekárske štúdium. Táto zmena sa výrazne podpísala pod skvalitnenie a vyššiu odbornosť samotných chirurgov. Koncom 19.storočia a začiatkom 20.storočia zaznamenal odbor chirurgie výrazný pokrok a pridký rozvoj hlavne na chirurgických klinikách univerzít. Koniec 20.storočia je poznačený stálym rozvojom chirurgie vo všetkých oblastiach.
